Terra Incognita

Dejiny Krásnohorského Podhradia sú úzko spojené s dejinami hradu Krásna Hôrka, ktorý sa nad obcou vypína od ranného stredoveku. Možno práve "vďaka" tejto skutočnosti je prvá hodnoverná zmienka o obci až z roku 1427, hoci je zrejmé, že osada tu existovala už viac ako 200 rokov predtým.

Obec sa nachádza v regióne Horného Gemera, v mikroregióne Štítnická dolina, asi 25 km severozápadne od Rožňavy. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1318, poznáme maďarskú podobu názvu Zsederjes. Oveľa zaujímavejšia je však tradovaná povesť o vzniku názvu obce, ktorú spracoval Slavomír Szabó.

Obec leží v podhradí Turnianskeho hradu v západnej časti Košickej kotliny. Blízkosť hradu vždy určovala pozíciu obce, ktorá bola niekoľkokrát spustošená, ale vždy sa dokázala znovu postaviť "na vlastné nohy" a poskytovať priestor pre život ľudí.

Smolník leží v doline Smolníckeho potoka v Slovenskom rudohorí. Bol založený ako banícka obec. Prvá dochovaná zmienka o Smolníku pochádza z roku 1243. V povestiach sa však traduje, že už predtým, v časoch tatárskeho vpádu, tu žili ľudia, ktorí sa pred nájazdmi zachránili tak, že sa skryli v tajnej chodbe, ktorá údajne dodnes vedie od potoka na predmestí až do miest, kde stojí tabaková továreň.

Trebišov leží v juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny, na rozhraní Trebišovskej tabule a Ondavskej vrchoviny.

Prvá písomná zmienka o Trebišove je z roku 1254. V tom čase bol Trebišov spolu s hradom Parič vo vlastníctve šľachtica Andronika z Trebišova. Jeho osídlenie je však staršieho dáta. Roku 1319 daroval uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou hradné panstvo Trebišov Drugethovcom. Od roku 1343 bol opäť Trebišov pod vládou kráľovskej rodiny, ktorá ho v roku 1387 darovala šľachticovi Petrovi z Perína. Perényiovcom patrilo trebišovské panstvo 180 rokov. Po bitke pri Moháči (1526) prešlo panstvo opäť do rúk Drugethovcov. Menil sa aj názov mesta - Terebes, Felse Terebes, Trebissou a Trebišov.

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1245 a viaže sa k farskému kostolu sv. Ducha.

Bola noc. Chalupy pokryté slamenými strechami už dávno pohltila tma, ba zaliezla aj do ich vnútra, vyplnila izby, kuchyne, prikryla mužov i ženy, čo pod ťažkými perinami zaľahli, aby ich duše otvorili bránu do sveta snov. Ulice zívali prázdnotou, ani psy nebrechali a zo stajní sa ozývalo len tiché odfukovanie spokojných zvierat. Mesiac striedavo vychádzal, potom sa zas skrýval za mraky a hviezdy neboli práve najjasnejšie. Ich jemný strieborný svit dopadal na Markušovce len natoľko, že z diaľky bolo možné uvidieť iba vysoký kaštieľ a vežu kostola, čo sa vytŕčala z malého pahorku na konci dediny.